Čo hovorí Biblia o smútku?

Čo hovorí Biblia o smútku? Odpoveď



Smútok je hlboká a silná emócia spôsobená stratou niekoho alebo niečoho, čo nám bolo drahé. Smútok je súčasťou lásky a zapojenia sa do života. V tomto padlom svete musí prísť strata a smútok s ňou. Smútok nie je emócia, ktorej sa treba vyhnúť, ale emócia, ktorú treba uznať a prejsť ňou.



Smrť je často impulzom pre smútok, ale môžeme smútiť nad stratou akéhokoľvek druhu. To môže zahŕňať stratu sna, stratu vzťahu, stratu zdravia, smrť domáceho maznáčika alebo dokonca predaj detského domova. Niekedy je smútok viac súkromný, keď súvisí s vecami ako neplodnosť, potrat, potrat, zrada zo strany manžela alebo dokonca naša vlastná hriešnosť. Veci, pre ktoré smútime, môže byť ťažké vyjadriť druhým, ale častokrát zdieľať svoje straty a dovoliť niekomu inému, aby smútil s nami, je cesta cez bolesť (Rímskym 12:15). Božia rodina je v našom živote životne dôležitá a je kľúčovým prostriedkom, ktorým nám Boh slúži (a používa nás, aby sme slúžili druhým). Samozrejme, prvé miesto, kde by sme mali brať svoj smútok, je priamo Bohu, v modlitbe aj pri štúdiu Jeho Slova. Boh môže použiť smútok na to, aby nám pomohol viac ho spoznať, keď prijímame Jeho útechu, ako aj keď nás náš smútok pobáda plne si vážiť dar života a hlbšie pochopiť realitu účinkov hriechu na náš svet. Smútok nás môže spojiť s Božím srdcom.





Žalm 34:18 hovorí, že Pán je blízko skľúčeným srdcom a zachraňuje tých, ktorí sú zdrvení na duchu. Boh rozumie nášmu zármutku a ponúka, že bude s nami a uteší nás zasľúbeniami z Jeho Slova a pokojom, ktorý presahuje každé chápanie (Filipanom 4:6–7). Do svojho Slova zahrnul aj príklady zbožných ľudí, ktorí trpeli zármutkom. Peter pocítil smútok, keď sa ho Ježiš trikrát spýtal: Miluješ ma viac ako títo? (Ján 21:17) a zarmútil sa pri spomienke, ako zradil svojho najlepšieho priateľa (Lukáš 22:61–62). Pavol bol zarmútený nad nekajúcnym hriechom v cirkvách, ktoré miloval (2. Korinťanom 12:21). Ježiš sám bol mužom bolesti, ktorý poznal najhlbší zármutok (Izaiáš 53:3, NLT). Náš Pán sa zarmútil nad tvrdosťou ľudských sŕdc, keď Ho odmietli prijať ako Syna Božieho (Marek 3:5; Lukáš 19:41). Keď sa blížilo jeho ukrižovanie, Ježiš bol hlboko zarmútený obrovskou skúškou, ktorej musel čeliť (Marek 14:33–36).



Svojimi činmi a postojmi môžeme zarmucovať Ducha Svätého (Ef 4:30). Keď sme boli kúpení Ježišovou krvou, navždy zapečatení ako Božie dieťa, Duch Svätý sa ujme iniciatívy, aby nás premenil na zbožných ľudí (2. Korinťanom 5:17; Rimanom 8:29). Ale On z nás nerobí robotov. Stále máme slobodu Ho poslúchať alebo neposlúchať. Keď konáme telesnými, telesnými spôsobmi, zarmucujeme Ducha, ktorý žije v nás.



Smrť je vždy obdobím smútku pre tých, ktorí tu zostali. Napriek tomu Pavol píše, že kresťania nezarmútia smrť spoluveriaceho tak, ako smútia neveriaci. Prvý list Tesaloničanom 4:13–14 hovorí: „Bratia a sestry, nechceme, aby ste boli neinformovaní o tých, ktorí spia v smrti, aby ste sa nezarmútili ako zvyšok ľudstva, ktorý nemá žiadnu nádej. Lebo veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, a tak veríme, že Boh privedie s Ježišom tých, ktorí v ňom zosnuli. Pavol nám pripomína, aby sme smrť kresťana považovali za spánok, pretože je to dočasný stav. Hoci nás mrzí, že sa s našimi zosnulými kresťanskými blízkymi už nebudeme deliť o žiadne ďalšie pozemské zážitky, môžeme sa s nimi tešiť aj na večnosť.



Smútok a nádej môžu existovať vedľa seba. Nádej, ktorú máme v Kristovi, nám pomáha ísť vpred cez smútok. Večnosť pre veriaceho nepripustí žiadnu smrť ani smútok, plač ani bolesť (Zjavenie 21:4, NLT), keďže Boh sám zotiera každú slzu z našich očí (Zjavenie 7:17). Straty, ktoré utrpíme v tomto svete, sú skutočné a ovplyvňujú nás mnohými spôsobmi, ale nežijeme v zatrpknutosti alebo pochmúrnosti. Žijeme v nádeji na večný život, ktorý nám prisľúbil Boh, ktorý neklame (Títovi 1:2). Naša súčasná skúsenosť navždy ustúpi nekonečnej Božej dobrote a našej radosti v Jeho prítomnosti (pozri Žalm 16:11; 21:6).



Top