Čo bolo koncilové hnutie/konciliarizmus?

Odpoveď



Koncilové hnutie alebo konciliarizmus bolo reformné hnutie v rámci katolíckej cirkvi, ktoré presadzovalo myšlienku, že cirkevné koncily majú autoritu nad pápežmi.



Jedným zo základných kameňov protestantskej teológie je, že každý človek má právo a zodpovednosť vykladať si Bibliu sám za seba. To neznamená, že každý individuálny výklad je správny – ani zďaleka nie. Stanovuje však zásadu, že jednotlivec je zodpovedný za čítanie a štúdium Biblie pre seba, a nie za prijímanie slov etablovanej autority. Zatiaľ čo učitelia a vodcovia v cirkvi majú napádať chyby, a tak chrániť stádo, je to jednotlivec, kto v konečnom dôsledku bude mať pred Bohom pravdu alebo nie. Rímski katolíci často protestantom vyčítajú, že nemajú konečnú autoritu v otázkach biblického výkladu.





Koncilné hnutie existuje, pretože rímskokatolíci akceptujú niekoľko prúdov autorít – Bibliu, cirkevnú tradíciu, cirkevné koncily a pápeža. Zatiaľ čo Biblia je akceptovaná ako autorita, cirkev svojim členom hovorí, aký je správny výklad Biblie. Kto teda rozhoduje o tom, ktorý výklad Písma alebo ktorá cirkevná tradícia je smerodajná? Odpoveďou sú buď pápeži, alebo cirkevné koncily, alebo oboje. Hoci oficiálna doktrína neomylnosti pápeža bola prijatá až na prvom vatikánskom koncile (1896 – 1870), pápežova autorita bola uznávaná už dlho a mnohí pápeži tvrdili, že majú v cirkvi najvyššiu autoritu. (Neomylnosť pápeža neznamená, že je neomylný vo všetkom, čo hovorí alebo robí, ale že keď hovorí z trónu —sediac na tróne svätého Petra a vyslovujúci vyhlásenie, ktoré má byť záväzné pre celú Katolícku cirkev — jeho vyhlásenie bude v skutočnosti pre cirkev neomylným pravidlom.)



V 16. storočí, keď bol Martin Luther konfrontovaný s autoritou cirkvi a bolo mu nariadené odvolať sa, jasne vyjadril svoj postoj a jeho odpoveď odhaľuje primárny rozdiel medzi katolíckym pohľadom na autoritu a tým, čo sa stalo protestantským: Ak Som presvedčený svedectvom Svätého písma alebo zjavným rozumom – pretože nemôžem veriť ani pápežovi, ani samotným koncilom, keďže je jasné, že sa opakovane mýlili a protirečili si – považujem sa za usvedčený svedectvom Svätého písma, ktoré je môj základ; moje svedomie je v zajatí Slova Božieho. Preto nemôžem a ani neodvolám, pretože konať proti vlastnému svedomiu nie je bezpečné ani zdravé. Bože pomôž mi.



Mnohí protestanti sa pozerajú na rané cirkevné koncily (ako Nicea) ako na smerodajné – ale len preto, že tieto koncily dospeli k rozhodnutiam, ktoré sú jasne podporované Písmom. Protestanti sa cítia povinní nesúhlasiť s koncilom, ktorý dospel k záverom, ktoré nie sú podporované Písmom.



V 13. a 14. storočí sa pápežstvo zdalo byť obzvlášť skorumpované a tiež v konflikte so svetskými panovníkmi v Európe. Pápežské sídlo sa v roku 1309 presťahovalo do francúzskeho Avignonu. Klementa VII. tam zvolili za pápeža predovšetkým francúzski kardináli. V Ríme bol za pápeža zvolený rival Urban VI. Práve tieto sporné voľby viedli k začiatku konciliarskeho hnutia. Lídri Európy sa pripojili k jednému alebo druhému z dvoch pápežov. Každého pápeža po jeho smrti vystriedal náhradník, takže spory pokračovali. S cieľom pokúsiť sa vyriešiť problém zvolali kardináli koncil v Pise (1409). Namiesto toho, aby si vyberali medzi existujúcimi pápežmi, zvolili tretieho, čo len znásobilo problém, keďže teraz si titul nárokovali traja muži.

Kostnický koncil (1414 – 1418) zosadil dvoch doterajších pápežov (tretí abdikoval) a zvolil Martina V. za jediného pápeža. Tento koncil tiež rozhodol, že cirkevné rady budú mať právomoc nad pápežmi. Martin V však ich rozhodnutie odmietol ratifikovať. Na protest nakoniec konciliaristi usporiadali Bazilejský koncil (1430 – 1449), aby sa pokúsili získať kontrolu nad pápežom, ale ich pokus zlyhal. Z tohto koncilu vzišiel Florentský koncil, ktorý zvolil (anti)pápeža nakloneného konciliarizmu. Konciliarizmus však nenašiel podporu medzi svetskými vodcami Európy a nakoniec sa zrútil.

Piaty lateránsky koncil (1512 – 1517) bol proti konciliarizmu a opätovne potvrdil primát pápeža. Dnes je pápež považovaný za najvyššiu autoritu v rámci katolíckej cirkvi, aj keď stále existujú takí, ktorí podporujú konciliarizmus, najmä v Spojených štátoch.